Moldavsko

Moldavsko som navštívil v roku 2006. Aj napriek tomu, že som od vtedy zažil veľa, pobyt v rómskej osade Ursari pri dedine Buda, stále zostáva v desiatke mojich najkrajších ciest. Takmer mesačný dobrovoľnícky pobyt v osade zabezpečovala slovenská neziskovka inex. V Ursari sme sa stretli asi dvanásti dobrovoľníci z celého sveta a našim cieľom pod vedením lokálnej organizácie bola oprava školy v osade. V rámci cesty som navštívil aj Podnestersko, Odesu a polostrov Krym. O Moldavsku som si vtedy napísal nalsedovné:

„Where you go? Why you go there? What you do there?“ Lámanou angličtinou sa ma nechápavo pýtali Moldavci, keď som prejavil záujem o návštevu ich miest a dedín.

Ak ste na ceste na Ukrajinu alebo do Rumunska určite Moldavsko nevynechajte. Nečakajte vizuálne zázraky, snažte sa vyhľadať stretnutia s ľuďmi, ktoré sú vždy plné emócii, smútku, ale aj extrémnej radosti.

Cestovný ruch v krajine je orientovaný prevažne na hlavné mesto Kišiňov, víno a návštevu kláštorov. Cestujte napríklad na konci leta, september je obdobím zberu hrozna, mladého vína a utišujúcich horúčav.

Oficiálne žijú v Moldavsku štyri milióny ľudí. V skutočnosti však za posledných desať rokov krajinu opustil asi milión. S vidinou zárobku pre seba a celé rodiny odišli do zahraničia. Dnes už nenájdete snáď ani jednu rodinu, ktorá by nemala otca alebo syna v Taliansku, Portugalsku, Španielsku v Rusku alebo inde vo svete. Ľudia sa domov vracajú bohatí. Vďaka zarobeným peniazom sú ulice plné zbytočného luxusu.

Šesťdesiat päť percent obyvateľov tvoria Moldavci, štrnásť Ukrajinci, trinásť Rusi, tri Gagaúzovia a päť percent tvorí skupina Bulharov, Bielorusov a Rómov. Počet Rómov je premenlivý. Pri sčítani pre štatistické účely sa veľa k svojmu etniku nepriznáva, majú strach. Naopak, ak ide o sčítanie pre finančnú alebo humanitárnu pomoc, je Rómov aj stokrát viac. Množstvo menšín tvorí kultúrny mix. Dedinská kapela je tvorená aj z desiatich hudobníkov, ktorí hrajú na desiatich rôznych nástrojoch. Chaos s neuveriteľnou energiou a tancom nájdete aj v mestách, v baroch a na uliciach.

Moldavsko je rozdelené riekou Dniester. Historicky rumunská Bessarabia sa rozliehala na západ od nej a cárske Rusko ovládalo východ. V roku 1991 deklarovalo Moldavsko plnú samostatnosť od ZSSR a ako vlajku použilo rumunskú trikolóru s moldavským znakom.

Prezident Vladimir Voronin opísal v jednej zo svojich rečí Moldavsko ako Kubu Európy, ktorá sa musí chrániť pred západom. Čoskoro sa stal nepopulárnym a v novembri 2003 vyšlo do ulíc hlavného mesta 50 000 ľudí protestujúcich s transparentami „Preč s Komunistami“.

V roku 2003 začali ruské vojská opúšťať región Podnestersko. Za rok z oblasti odstránili 20 000 ton zbraní a munície. To však ani zďaleka neovplyvnilo „fungovanie“ nikým neuznanej autonómnej republiky, ktorá aj naďalej zostáva základňou Rusov v regióne, ktorí svoje pôsobenie obhajujú ako mierovú misiu.

Návštíviť Podnestersko sa aj napriek komplikáciam oplatí. Medzinárodne neuznaná autonómna republika je živým múzeom komunizmu. Po rozpade ZSSR, malo podľa medzinárodných dohôd ruské vojsko krajinu opustiť. V oblasti vyvolali nepokoje a podporili pokus o vytvorenie autonómie. Pri vstupe do územia sú postavené colnice, platia tu známky a peniaze, ktoré sú kdekoľvek za hranicami iba kusom papiera. Návšteva hlavného mesta Tiraspol alebo Bender však nie je istá vec. Vstup do krajiny vám možno povolia v momente, možno po hodine jednania s colníkmi alebo vôbec. Mali sme šťastie, sprevádzal nás miestny víťaz matematickej olympiády, ktorý dobre vedel kam ísť a kam nie. Pokoj a kľud mal až keď sme odišli. Zdalo sa mu, že v centre Tiraspolu nám robila spoločnosť kontrola v tmavom aute, ktoré sme v priebehu dňa videli asi stokrát.

Hlavné mesto Kišiňovje malé, ale živé mesto. Ruch sa viaže na etnicky členité obyvateľstvo Moldavcov, Rumunov, Rusov, Ukrajincov, Židov, Bulharov, Gagaúzov a Rómov.

V meste si môžete spraviť preliadku vojenských pamätníkov, starých lunaparkov a námestí so stíhačkami a tankami. V meste vidieť silný kontrast medzi chladnou sovietskou architektúrou a vyzdobenými pravoslavnými kostolmi. Z mesta som mal príjemný pocit, atmosféra mi pripomenula rušné prímorské mestá. V lete sa žije na uliciach, v baroch, reštauráciách, ale aj pred samotnými panelákmi, kde ľudia varia, pijú a spievajú do rána bieleho.

Na severe krajiny nájdete mesto Sorocca, hlavné mesto rómskych barónov. V roku 1995 tu bol pochovaný jeden z najvýznamnejších. V tej dobe v Moldavsku nemal počítač, fax alebo mobil snáď ani prezident, barón bol s týmito hračkami aj pochovaný.

Moldavsko je malá krajina (33 846 km2), kopcovitý kraj sa postupne vyrovnáva smerom na juh, k Čiernemu moru. To málo, čo Moldavsko má, je úrodná pôda. Na vidieku si ľudia pomáhajú a sú priateľskí, komunikujú spolu. Vedie ich k tomu život v náročných podmienkach, náboženstvo a silné rodinné vzťahy. Obdobie extrémnych horúčav, ktoré som v priebehu mesiaca v dedine Buda zažil, bolo niekedy smutné. Zastavil sa čas a akékoľvek práce a aktivity. Jedného dňa som si všimol, ako snáď celá dedina čistila studňu pred kostolom. Miestny kňaz vraj odovzdal dedinčanom odkaz, hovoriaci o daždi, ktorý príde hneď po tom, ako sa vyčistí studňa a dedina. Tak sa aj stalo, nasledujúci deň po veľkom upratovaní začalo pršať. A tak som zistil, že to málo, čo Moldavsko má, je úrodná pôda a viera.

Moldavská kuchyňa je ovplyvnená predovšetkým ruskou a tureckou. Ako hovoria Moldavci, „najdôležitejšie je užívať jedlo a život naplno“. Ak ste v Moldavsku hosťom, od stola vás nepustia len tak ľahko, je jednoduchšie vzdať sa a jesť. O nič však neprídete, ak odmietnete národné jedlo mamaliga, varené z pšeničnej kaše a sardiniek. Úžasná je zelenina a ovocie.

Príležitosť navštíviť moldavskú domácnosť si nenechajte ujsť. Stretnete možno pána, ako bol don Grigori, u ktorého som pár večerov strávil aj ja. Pri prvej návšteve som mal pocit ako kráľ. Na dvore u Grigoriho ma posadili k nízkemu stolu medzi sliepky a zajacov, hore dnom mi prevrátili jeden z kýblov od farby a usadili ma k poháru s domácim červeným vínom. Poďakoval som a začal popíjať. Čudoval som sa, že som jediný s pohárom. Veľmi rýchlo som bol upozornený, že mám víno exnúť, zvyšky vytriasť na zem a pohár podať ďalej. V priebehu hodinky takto pohár spravil asi sto kolečok. Tešil som sa a chcel ísť do školy, kde som spával, pre prinesenú slovenskú borovičku, ktorá čakala presne na túto príležitosť. Domáci pán však ešte ďalšiu hodinu a ďalších sto kolečok trval na tom, že hostiteľom je on a piť sa bude víno. Nakoniec však prišla chuť aj na tvrdšie. Skočil som pre fľašu a po mojom návrate nečakal na stole krásny kryštáľový pohárik len mňa, ale celé osadenstvo. Slávnostné poháre sa veru nevyberajú často, som rád že som bol pri tom.